mia.blog

…..prešli sme bránou a ako ma moj sprievodca upozoril, že 90% ľudí zakloní hlavu ani ja som nebola vínimkou. Nasktol sa mi pohlad na chrám sv. Víta.  Jedným slovom – neuveritelné. Prechádzali sme uličkami a prezerali ďalšie architekturické pamiatky a čudovali sa ako mohli ľudia v tej dobe niečo také postaviť.

Na jednej zo striech boli aj chrliče, dobre známe z Hugovho Chrámu matky božej v Paríži. Smiali sme sa pri predstave, že by niečo také mohlo byť na moderných domoch.

Prešli sme aj „Zlatou ulicou“ , ktorá je v určitú dobu riadne preplnená a spoplatnená. Na jednom mieste sme zazreli „zaujímavé súsošie“, človeka privaleného lebkou, ktoré si asi každý može interpretovať inak. Naša trasa viedla i popri múzeu hračiek, ktoré bolo bohužial už zavreté.

Došli sme k ďalśiemu miestu z korého boli vidno osvetlené záhrady a mala som sľúbenú ďalšiu exkurziu ale až na inokedy. Stáli sme tam, hladeli na nočnú Prahu, a prebrali nepodstatné a predsa doležité věci. Romantikom by tam iste chýbala scéna o držaní za ruky a vyznávaní lásky. No nič také sa nedialo, obaja sme vedeli čo si možme dovoliť a ani jeden nehodlal prekročiť hranicu priateľstva, ktoré vzniklo.

Z Hradčan sme šli schodmi dolu pričom sme sa opať niečím začali podpichovať. Naša cesta však neviedla jako obyčajne na metro ale ďalej na Staromeské námestie, kde sme sa pokúšali zistiť kto je vyobrazený na tamojšom súsoší ale bezúspešne.

Ani jednému sa nechcelo domov, prešli sme pešo na Masarykovo nádraží a potom tramvají na Václavák.

Dobře známou cestou sme šli hore smerom k múzeu až do metra. Bolo pár minút pred polnocou a každý z nás sa musel vydať inou cestou no s vedomím, že to nebola posledná nočná prechádzka a určite nie posledné stretnutie.