Rozlúčili sa. Obaja zrazu vedeli, že si budú chýbať. Vedeli, čo k sebe cítia. Cítili aj horúce slzy stekajúce po ich lícach.
Ona odchádzala. Musela. Nemala na výber. Mala sa vratiť na pár dní za 2 týždne. Aspoň tým sa upokojovali. Ona však tušila čosi iné. Vedela, že on o pár mesiacov odíde on a už sa nevráti. Neverila na vzťahy na diaľku, neverila na lásku,ktorá prekoná všetky prekažky.
Hľadela na svet realisticky. Prežila s ním najkrajší mesiac no nerobila si ilúzie do budúcna. Vedela čomu sa zaprisahala. Nikdy viac už kvoli chlapovi nezmení svoje plány do budúcna, ale čo za plány mala?! Doštudovať, najsť si prácu, a robiť radosť rodičom ako vzorné dieťa?
Tej predsavy sa hrozila. Neplánovala už radšej, žila pre dnešok, pre to čo je. Veď kto vie či zajtra vyde slnko?
V hlave jej vírila kopa myšlienok, sedela a za oknami sa mihotala v tme krajina. Tukala do klávesnice a dúfala, že ju to aspoň kus upokojí. Nechcela aby došla baterka aby hladela do tmy a musela premýšľať. Nechcela ďalej plakať a otravovať spolucestujúcich svojim smrkaním.
Od začiatku vedela že sa to čochvíľa skončí no ani vo sne by ju nenapadlo, že to može tak bolieť. Neverila, že i po toľkých sklamaniach jej može na niekom tak záležať……
Komentáre