Bol preč sotva pár hodín a už jej chýbal. Prichádzala na to, že sa stáva na ňom závislá. Na jeho pohľade, dotykoch, úsmeve, ktorým ju hneď zaujal. Pamatala si ho od ich prvého stretnutia. Vedela, že ju od neho delí iba pár dní a predsa sa jej to zdalo jako neprekonatelná priepasť, ktorú nemohla nijak obísť.
Večer boli ešte na prechádzke v lese, spomínala na svoje detstvo na okolie v ktorom vyrastala a ktoré sa od miesta v ktorom žila tak líšilo. Držal ju za ruku a načúval, pritom jej rozprával o športe a nie príliš šťastnom detstve, o vzťahom s matkou či súrodencami.
Našli malú krčmičku a dali si kofolu a pritom ona hľadela do ohňa. Bola naň zvyknutá z detských čias u starých rodićova. Jako jej to všetko chýbalo no vedela že nieto návratu že už pár rokov žije inak že sa neože vrátiť a jediné čo jej zostáva je spomínať a dúfať že raz budú prežívať niečo podobné jej deti.
Všetky spomienky a dojmy sa jej vynorovali zas a znova, opať cítila pach dymu, vonu lesa a blízkosť človeka ktorému sa chcela otvoriť a povedať mu vśetko a predsa nemohla. Nedokázala to. Jej minulosť bola až príliš čierna a vedel o nej iba jeden člověk. Nik o nej nevedel pravdu. Ani jej najbližší. A možno práve tí najbližśí mohli za tú čiernu v jej živote…
Komentáre