Prišla som domov a opäť som mala ten pocit prázdnoty. Ten pálčivý pocit, keď strácame niekoho vzácneho. No ja som nikoho nestratila. Vlastne ako sa to vezme...
Naučil ma smiať sa a vidieť slnko cez mraky, ukázal mi iný život, iný pohľad na mnohé veci. Bez neho by som bola niekto iný a nebol by ani tento blog. Pravdaže som sa do neho zamilovala, ktorá by mu odolala. Ale dnes je už všetko iné. On je môj naj kamaráť a nie moja láska, tých par hodín čo sme spolu, sú jedny z mala na ktoré sa v celom týždni teším. Nikdy neviem kde skončíme, čo budeme robiť a možno práve to ma pri ňom tak láka. Ešte ma nezunoval ako mnohí iný.
Pred par hodinami som ho objala (on neznáša objatia, vraj podáva iba ruky) a nastúpila do metra. Posledne zamávanie, úsmev a každý šiel svojou cestou.
Ktovie kedy sa tie naše cesty opäť pretnú....
Komentáre
da sa to?