Celé doobedie sa zmrákalo. Bolo dusno a v ovzduší bolo cítiť niečo zvláštne. Ešte aj hora šumela inak ako obvykle akoby tým chcela upozorniť obyvateľov, že zanedlho z oblohy začnú padať ťažké kvapky dažda, životodarnej vody.
Ľudia však nemali čas zapodievať sa takými vecami, ponáhľali sa ako každý deň, no ani jeden z nich nevedel za čím, za vidinou lepších zajtrajškov, ktoré sa i tak nenapĺňali.
Sedeli v autách, kanceláriách, a nevnímali ako obloha ztmavla. Iba pár ľudí, pár jedincov sa zastavilo a dýchalo vzduch, v ktorom bolo cítiť predzvesť dažďu.
Začali padať prvé kvapky a ľudia otvárajúc dáždniky nadávali prečo zas prší. Nechápali, že ten dážď, tá voda je pre nich tak potrebná. Na oblohe sa blýskalo a začalo hrmieť. Mnohí sa začali báť a hľadali útočisko v príbytkoch.
Iba pár zostávalo vonku aby obdivovalo besnenie prírody, cítilo kvapky dažda na tele a dýchalo vzduch, ktorý ochladol a zmenil svoju voňu. Hora už šumela inak, bola vďačná za vodu.
Dážď ustal. Zo stromov sa začala dvíhať para, a všetko začalo voňať dažďom. Ľudia opäť vyšli no nezastavili sa aby sa aspoň na chvíľu pokochali vzduchom tak čistím a voňavým.
Komentáre
mia
Umenie žasnúť