Po tvári jej stekali slzy. Vedela ze sa blíži koniec. Vedela i to, že ak to skončia nebude už cesty spať. Vedela, že druhé šance sa dávajú vo filmoch ale málokedy v živote. Ona druhé šance nedávala. Poučila sa. Nemalo to nikdy význam.
On odchádzal preč a už sa nikdy nemal vrátiť. Ona zatial nemala tú silu odísť a zanechať tu všetko, celý svoj život, ľudí, ktorých potrebovala, okolie ktoré poznala.
Už v minulosti sa zaprisahala, že kvoli chlapovi svoje plány nezmení. Chcela to porušiť no bála sa. Bála sa minulosti, prítomnosti a hlavne budúcnosti. Budúcnosti tak nejasnej ako hmlisté ráno v dolinách. Opať zatúžila byť hmlou, vznášajúcou sa nad všetkým, hmlou, ktorá nemala problémy, nemusela sa rozhodovať. Ona však musela.
Bývali spolu pár dní a ona začala chápať, že to čo na začiatku vypadalo jako flirt prerastá do niečoho iného, chápala, že to už nie je len niekto z autobusu s kým poriešila. Neboli spolu dlho a predsa vedela, že zmenil jej svet a že sa z neho tak rýchlo nespametá a bude potrebovať pomoc. Pomoc, ktorú jej mohol dať len jeden človek v jej živote, niekto kto ju povzbudil, kto vyčaroval úsmev i keď plakala. Niekto tak odlišný a predsa tak doležitý.
Chcela odísť domov, tam kde to poznala, kde sa mohla ukryť pred všetkým, no nemohla. Musela v sebe nájsť ešte kus síl a ísť ďalej. Životom tak neistým, ktorého sa bála ale vedela, že sa nesmie vzdať a dať to na sebe znať. Vedela, že ak sa prestane usmievať, ak nenájde v sebe dosť síl rozdávať odvahu ďalej pár ľudí skončí na tom horšie jako ona a to si nemohla dovoliť. Tá zodpovednosť bola jej bremenom navždy.
Po tvári jej stekali slzy. Vedela ze sa blíži koniec. Vedela i to, že ak to skončia nebude už cesty spať. Vedela, že druhé šance sa dávajú vo filmoch ale málokedy v živote. Ona druhé šance nedávala. Poučila sa. Nemalo to nikdy význam.
On odchádzal preč a už sa nikdy nemal vrátiť. Ona zatial nemala tú silu odísť a zanechať tu všetko, celý svoj život, ľudí, ktorých potrebovala, okolie ktoré poznala.
Už v minulosti sa zaprisahala, že kvoli chlapovi svoje plány nezmení. Chcela to porušiť no bála sa. Bála sa minulosti, prítomnosti a hlavne budúcnosti. Budúcnosti tak nejasnej ako hmlisté ráno v dolinách. Opať zatúžila byť hmlou, vznášajúcou sa nad všetkým, hmlou, ktorá nemala problémy, nemusela sa rozhodovať. Ona však musela.
Bývali spolu pár dní a ona začala chápať, že to čo na začiatku vypadalo jako flirt prerastá do niečoho iného, chápala, že to už nie je len niekto z autobusu s kým poriešila. Neboli spolu dlho a predsa vedela, že zmenil jej svet a že sa z neho tak rýchlo nespametá a bude potrebovať pomoc. Pomoc, ktorú jej mohol dať len jeden človek v jej živote, niekto kto ju povzbudil, kto vyčaroval úsmev i keď plakala. Niekto tak odlišný a predsa tak doležitý.
Chcela odísť domov, tam kde to poznala, kde sa mohla ukryť pred všetkým, no nemohla. Musela v sebe nájsť ešte kus síl a ísť ďalej. Životom tak neistým, ktorého sa bála ale vedela, že sa nesmie vzdať a dať to na sebe znať. Vedela, že ak sa prestane usmievať, ak nenájde v sebe dosť síl rozdávať odvahu ďalej pár ľudí skončí na tom horšie jako ona a to si nemohla dovoliť. Tá zodpovednosť bola jej bremenom navždy.
Komentáre